Marka Staviarska: S EHMK máme iskierku nádeje, je potrebné ju rozfúkať

Prešovu prischlo označenie slovenský Seattle. Hudobníci však nie sú jediní umelci z kultúrnej sféry. Príkladom je aj Marka Staviarska - autorka detských knižiek a producentka filmu Loli Paradička.

Akej oblasti sa venuješ v rámci realizačného tímu EHMK?
V mojom prípade sú dve - film a literatúra. Som súčasťou skupiny ľudí, ktorá sa venuje filmu a literatúre profesionálne, a vždy radi privítame ďalších, ktorí sa venujú týmto umeniam a oblastiam kreatívneho priemyslu a kultúry a majú nejaké nápady.

Kto každý je súčasťou tohto tímu?
Peter Karpinský, Nina Šilanová, Richard Mayer, Maroš Ďuraš, Lenka Bucková, Samo Bucko, Adri Totiková, Jaro - Jaris Vaľko, Juraj Staviarsky, Rišo Staviarsky, Stanka Kašperová, Vladimír Čema, Majo Martaus, Katka Ilkovičová, Ján Bidovský a stále sa ktosi ďalší pripojí s nápadom, postrehom, vedomosťou.

Prečo si sa stala súčasťou tímu EHMK?
Keď som počula, že Prešov by mal kandidovať, nerozmýšľala som ani sekundu. Odkedy som sa pred piatimi rokmi vrátila z Bratislavy, snažím sa zo všetkých síl v Prešove tvoriť a pracovať. Ale narážala som na prekážky. Pri výrobe filmu, ale aj len tak - pri prechádzke s mojimi deťmi Košicami bolo vidieť, že im to ich EHMK veľmi pomohlo. Z Košíc máte pocit mesta. A k tomu kultúrneho. Nemusíte ani schádzať nižšie do Budapešti. A čo sa týka práce v kreatívnej oblasti, keď potrebujete kooperovať, viete sa tam obrátiť na rôzne odvetvia kreatívneho priemyslu - literatúru, film, výtvarné umenie, dizajn, hudbu, čokoľvek. Jasné, určite to nie je úplne také ideálne, ako to spoza plota môže vyzerať. Aj dnes, po rokoch od EHMK, sa potýkajú s rôznymi problémami, ale sú výrazne popredu pred Prešovom.
Lenže netreba vždy len ukazovať - aha, tam to majú super a my nie! A ostať len pri tom ukazovaní. Ak by sme vedeli aj my chytiť príležitosť za pačesy, tak by nám to pomohlo vyskočiť o poriadny kus. Na kreatívny priemysel sa napája cestovný ruch, gastro, inštitúcie, architektúra, ekologické riešenia, atď… V tom všetkom by sme vedeli napredovať.

Aké problémy vidíš v oblasti filmu?
V prvom rade nemáme mestské kino. Že tretie najväčšie mesto na Slovensku nemá kamenné kino, je veľmi smutné. Nina Šilanová a ľudia okolo nej, ktorí majú na svedomí POCITY FILM FESTIVAL, ale aj kino POCITY, tieto veci riešia na vlastnú päsť už dlhé roky. Suplujú niečo, čo tu malo byť zriadené samosprávou. Robia to našťastie vynikajúco, to ale nemení nič na tom, že mestské kino potrebujeme ako soľ. Ako priestor nielen na premietanie filmov, ale aj na iné kultúrne podujatia, prednášky, besedy, filmový festival, filmové premiéry, literárne či filmové kluby, atď.

Ďalším problémom - a to nielen v týchto oblastiach, ale všeobecne, je odliv ľudí tvoriacich a pracujúcich v kreatívnom priemysle. Odchádzajú do väčších miest a do zahraničia. A nie je sa čomu čudovať. Ako filmár si tu vlastne veľmi „neškrtnete”. Ani košická RTVS neprodukuje toľko lokálnych programov ako kedysi. Jasné, že sa poberiete tam, kde to „fičí”, aby ste mali z čoho žiť a uplatnili sa v niečom, čo ste študovali a v čom máte prax či talent.

V Prešove tým pádom zatiaľ neexistuje ani vhodný filmový ateliér, v ktorom by sa dalo čosi nakrútiť. Podmienky tiež nie sú najideálnejšie. A keď nemáte ateliér a podmienky, tak začínajúci filmári musia buď odísť, alebo si vytvoriť podmienky veľmi provizórne. A tí zabehnutí filmári, alebo dokonca zahraniční, sem neprídu nakrúcať. Nemáme filmárov - nemáme ateliér - nemáme ateliér a podmienky, nemáme filmárov. Je to zacyklené.

A aké nedostatky má oblasť literatúry?
Pri literatúre vnímam ako jeden z najväčších problémov jej nedostatočné „ukazovanie” svetu. Máme naozaj vynikajúcich, dokonca oceňovaných autorov beletrie, detskej literatúry či ilustrátorov a propagácia týchto autorov či vydavateľstiev, ktoré vydávajú nádherné a tiež oceňované knižky, by sa nám veľmi zišla. Ich následné posúvanie, distribúcia, prihlasovanie do súťaží, preklady do zahraničia. Lebo my sa už teraz máme čím pýšiť. Chcelo by to akési jednotné inštitucionalizované literárne centrum, ktoré by to všetko zastrešovalo.

Tiež by sme potrebovali propagovať viac čítanie ako také. Deti by mali dospieť do štádia, že si knihu do ruky vezmú rady. Na čítanie prirodzene nadväzuje vzdelanie ako také.
Chýba nám vhľad do filmového a literárneho umenia. Viac vzdelania v týchto oblastiach. A to ako u samotných aktérov týchto umení, tak aj u publika. Besedy, workshopy, súťaže, prednášky, atď. Chce to viac prednášok s ľuďmi z praxe, viac praktických workshopov, viac besied s autormi, prednášok erudovaných kreatívcov a umelcov, školu filmu či kurzy písania - a to už od útleho detského veku, cez školákov, tínedžerov, vysokoškolákov, dospelých až po seniorov.

Veľkým problémom je tiež, že ľudia si odvykli chodiť do mesta. Na kultúrne podujatia i všeobecne. Pevne verím, že pandémia raz dva pominie a našou úlohou by malo byť snažiť sa naťahať ľudí späť do centra, ale aj priniesť kultúru blízko k nim - hoc aj priamo na sídliská.

Je Prešov podľa teba, čo sa týka filmu a literatúry, kultúrnym mestom? Je prevažne vnímané ako mesto hudobníkov…
Áno. Hudba u nás hrá prím. A to je absolútna paráda. Ale myslím, že aj literátov máme celkom dosť. Len hudbu viac počuť. Knižku si ľudia čítajú doma sami. Na koncert prídu stovky ľudí. Preto o literatúre treba viac „kričať”, ako som spomínala. Máme jeden knižničný literárny festival a jeden organizovaný kníhkaviarňou Libresso. Aj tie sa musíme snažiť zviditeľňovať. Nech môžu rásť a nech môžu poňať čím ďalej, tým viac divákov - ergo čitateľov.
Čo sa týka filmu, mien je pomenej, ale to preto, lebo film je dielo na vznik náročnejšie. (Nie že by napísať knižku bola brnkačka…) Obsahuje však napríklad oproti literatúre mnoho zložiek kreatívneho priemyslu, všetky druhy umení, množstvo ľudí (štáb, herci, komparz, pomocné práce…), techniky, zaberá dlhý čas (sú to roky, aj desaťročia) aj veľa priestoru (reálne lokácie aj ateliéry a štúdiá). Je to jeden veľký kolos - jedna továreň. Preto sa cestou filmu vydáva menej ľudí. Ale aj takých tu máme, s rôznymi úspechmi, a to je skvelé. Čo sa týka audiovizuálnej tvorby, je to pestré, z Prešova pochádzajú talentovaní ľudia, ktorí nakrúcajú videoklipy aj pre zahraničné hviezdy, vizuálne veľmi príťažlivé reklamy na vysokej úrovni či tvoria v televíznej oblasti. Prešov sa tak môže stať mestom naozaj mnohých umení, lebo sú v ňom zastúpené.

Čo podľa teba chýba Prešovu najviac, čo sa týka tvojej oblasti?
Veľa som už toho spomínala, ale čo mi ešte chýba a čo by mohlo byť kľúčové pre riešenie problémov, je spoločné prepojenie a komunikácia, akási združujúca platforma. Spojenie ľudí, ktorí sa pohybujú v týchto kultúrnych odvetviach, ale i ďalších - prepojený, komunikujúci a kooperujúci kultúrny sektor, a zároveň spolupráca s univerzitou, inštitúciami, mestom, krajom, štátom. Aby tu mohli vzniknúť podmienky pre tvorbu a jej produkciu, promo a distribúciu.

Na akých riešeniach pracuješ a navrhuješ ich v rámci kandidatúry EHMK?
Celý tím - a to úzky, široký, aj ten najširší stôl, sa snaží spoločnými silami a nápadmi navrhovať riešenia spomínaných problémov. Ich vyriešenie je však dlhodobá úloha - na roky. Sú potrebné priestory vhodné na tvorbu a prezentáciu kultúry - rekonštrukcie, revitalizácie, sú potrební ľudia, fundovaní, ktorí sa o to budú starať a pracovať v nich. Je potrebné zvyšovanie povedomia o kultúre, vzdelávanie profesionálov i publika, infraštruktúra, financie, kvalitný a udržateľný program, dostatočné promo, pritiahnutie divákov, poslucháčov, čitateľov, dosiahnutie šírenia našej kultúry medzi „našich”, ale aj ďalej a aj za hranice…

Pevne dúfam, že spojením síl nielen samotných odvetví, ale ľudí z Prešova a okolia, mesta a kraja by sa nám ich mohlo dariť riešiť. Chce to trpezlivosť a viem, že mnohých už veľakrát prešla, ale je tu znova iskierka nádeje. Môžeme sa aspoň pokúsiť ju rozfúkať.

Má podľa teba Prešov na to byť EHMK?
Áno. Určite. Práveže sme ideálnym kandidátom. Či to uvidí aj komisia, to nemožno tušiť. Môžeme dúfať. Prešov - malé mesto na „periférii” Európy. Špecifické práve tou periférnosťou, kultúrne mnohoraké. Kultúrne jednotky však dlhé roky fungujú po vlastnej osi alebo mimo Prešova. Spojením síl kreatívcov, umelcov, mesta, kraja, ale aj všetkých ostatných ľudí by sme vedeli pomalými krokmi dosiahnuť, aby naše mesto kvitlo, ale vďaka EHMK by to bolo rýchlejšie a vo väčších rozmeroch - nie v priebehu 20 rokov, ale v priebehu trebárs piatich a nielen na lokálnej úrovni, ale aj na európskej.

Aká je tvoja vízia Prešova v roku 2026?
Snažím sa byť realista. V práci, ale aj tak normálne - v živote. Viem, že aj keď do projektu vložíte všetku svoju energiu, sily a myšlienky (a o to sa snažím pri každom projekte), stane sa, že nevyjde úplne dokonale podľa predstáv. Je milión dôvodov, prečo sa tak môže stať. Ale ak by vyšiel čo i len kúsok z plánovaného, neverím, že sa tá snaha, ktorá je a bude vynaložená smerom ku kandidatúre, nijakým spôsobom neodzrkadlí. Ja by som si veľmi priala, aby v roku 2026 bolo mesto Prešov mestom, odkiaľ by sa ľuďom nechcelo až tak veľmi odchádzať. Ani aby nemuseli. Alebo aby išli len „na skusy” a naspäť. Aby tu bola pre nich aj práca a aby si ju tu aj vedeli vytvoriť. Aby bolo miestom, kde sa radi vrátia. Aj aby ľudia zblízka či zďaleka prišli radi do nášho mesta za kultúrou, za vzdelaním či prácou. A aby to bolo miesto, kde by človek rád vychovával svoje deti.