Apolónia Sejková: Kultúrnu vyspelosť komunity spoznáte podľa toho, ako dbá na tých najzraniteľnejších

Vízia pre Prešov v roku 2026 je, aby bol Prešov mestom, ktoré poskytuje možnosti na kvalitný život pre všetkých, bez rozdielu národnosti, etnicity, sociálneho zázemia. A práve preto je dôležité otvárať aj otázku marginalizovaných skupín. Možno projekt EHMK túto tému nerieši priamo, ale vie na ňu upozorňovať a snáď aj meniť na ňu názor. Preto je členkou realizačného tímu aj Apolónia Sejková, ktorá sa venuje tejto oblasti.

Prečo si sa stala súčasťou tímu EHMK?
Asi som sa tam ocitla z dôvodu, že sa zaujímam viac aj o iné veci než len o moju prácu v MyMamy. A možno aj preto, že žijem v tomto meste viac-menej celý život a chcela by som, aby sa veci menili k lepšiemu.

Akej oblasti sa venuješ v rámci realizačného tímu EHMK?
Svojej obľúbenej – marginalizovaným skupinám, t.j. tým z rôznych príčin menej počuteľným a menej viditeľným z nás.

Koho si má človek predstaviť pod marginalizovanými a znevýhodnenými skupinami?
Ľudí, ktorých príbehy nespĺňajú predstavu „normálnosti“. Ľudia na okraji, ktorí sa ocitajú vyčlenení, či už z dôvodu svojej telesnej, alebo duševnej inakosti, tí, s ktorými sa osud nepekne zahral, tí, ktorí nezvládajú tlaky dnešného sveta konvenčným spôsobom... Je to skupina, ktorá zahŕňa jedincov všetkých pohlaví, národností, etnických skupín, vekov, vzdelania. Pestrá plejáda tých, ktorých mnohokrát nechceme vidieť a predstavujú aj v rámci mestských komunít nejaký problém.

Prečo je táto téma dôležitá z pohľadu projektu EHMK?
Práve preto, že i keď hovoríme o marginalizovanej skupine, už z predchádzajúcej odpovede je jasné, že tá marginálnosť je pomerne rozsiahla a „atraktívna“ pre projekt typu EHMK. V tomto projekte ide o kultúru a najlepšie poznáte kultúrnu vyspelosť akejkoľvek komunity práve z toho, ako dbá na tých najzraniteľnejších. Či sú ich potreby zahrnuté pri plánovaní a realizácii hardvéru a softvéru v meste, či sa k výdobytkom civilizácie a kultúry dostanú všetci ľudia bez rozdielu ich obmedzení a inakosti. Začať môžeme bezbariérovou verejnou infraštruktúrou a končiť môžeme napríklad rodovo citlivým rozpočtovaním na úrovni mesta, ale je toho, samozrejme, oveľa viac.

Aké problémy či nedostatky vidíš v rámci témy marginalizovaných skupín v Prešove?
Celkom dosť. Pod marginalizovanými skupinami sa v rámci rozhodovania mesta objavujú seniori, rodiny v problémoch a zdravotne postihnutí. Už toto hrubé delenie vyjadruje, že mestu uniká pestrosť tejto skupiny a že veľa vecí zachraňuje mimovládny sektor napriek fungovaniu mesta, a nie s jeho pomocou, ako by to malo byť. Finančné zdroje na nastavenie systému priateľského naozaj k všetkým sú síce len jednou z problematických oblastí (peniaze neriešia všetko), ale konštrukcia rozpočtu mesta mnohé nasvedčuje: Keď sa pozriete na porovnanie dotačných zdrojov mesta plynúcich do oblastí športu, kultúry a sociálnych vecí, tak športu sa venuje ich nepomerne najväčšia časť. Naozaj nám všetkým tak veľmi zlepší kvalitu života futbalový a hokejový štadión? Za posledných 20 rokov stále dookola hovoríme o potrebe výstavby nájomných bytov pre menej šťastných, ktorí sa nenarodili, keď už nie s finančným, tak aspoň so sociálnym kapitálom. V rámci nášho mesta majú smolu - ak prídete o bývanie, ste na priamej ceste do sociálnej záchrannej siete a v tej prežijete celý život, presúvaním sa z jedného sociálneho zariadenia do druhého. Nie všetci máme príjmy na to, aby sme vlastnili nehnuteľnosť. Nájomné byty rôznych kategórií - od tých sociálnych, cez podporované bývanie až po štandardné bývanie v správe mesta, je v mestách, ktorých obyvatelia vykazujú vysokú spokojnosť s tamojším životom (napr. Viedeň, škandinávske metropoly) štandardom. Na reálne riešenie tohto problému, aj v spolupráci s mimovládnym sektorom, zatiaľ nenašlo odvahu žiadne z doterajších porevolučných vedení mesta. No a môžeme spomenúť podporu podujatí pre všetkých, detabuizáciu tém súvisiacich s marginalizáciou – prečo a ako sa tam ľudia dostávajú, to všetko by pomohlo chápaniu ich situácie a v konečnom dôsledku by snáď mohlo prispieť aj k rozvoju filantropie na miestnej úrovni. Od zániku Komunitnej nadácie Prešov sa v rámci mesta nedostanete k žiadnym zdrojom bez enormného úsilia o priame oslovovanie potenciálnych donorov, čo by v takom veľkom meste, ako Prešov je, malo byť štandardom. Ďalším problémom, nielen vo sfére riešenia problémov marginalizovaných skupín, je neúčasť občanov na rozhodovaní mesta formou napr. participatívneho rozpočtovania, otvorenia komisií pre neposlancov, cielená výchova k aktívnemu občianstvu. Ukazuje sa, že voľby raz za štyri roky toho veľa neriešia.

Nadväzujúc na predchádzajúcu otázku, čo podľa teba chýba Prešovu najviac?
Pre marginalizovaných hlavne bývanie a pracovné príležitosti, čo však nie je prioritne témou EHMK. V rámci možnosti projektu však minimálne vytváranie priestoru na otvorenú komunikáciu o marginalizácii niektorých skupín obyvateľstva a ich lepšie spoznávanie, scitlivenie týchto tém, prepájanie jednotlivých aktérov. Pomohlo by aj otváranie sa mesta (v zmysle rozhodovacej i výkonnej moci) k tvorbe spoločných programov v uvedených témach a ich skutočnej, nielen papierovej, realizácie.

Na akých riešeniach pracuješ a navrhuješ ich v rámci kandidatúry EHMK?
Keďže sa do prípravy tohto projektu nezapojili davy ľudí pracujúcich v téme, tak sme v zásade v silnej trojke😊 - Viki Potašová, Inge Doležalová a ja, navrhli pár aktivít týkajúcich sa práve prienikov medzi jednotlivými skupinami, niečo na spôsob Festivalu inakosti, okrajovosti... Tieto aktivity by mali prispieť k otvoreniu sa všeobecnej verejnosti týmto témam príťažlivým, ľudským, nebyrokratickým a miestami až umeleckým spôsobom 😊

Už si spomenula OZ MyMamy, za ktorým stojíš. Vedela by si priblížiť jeho víziu?
Vízia je jednoznačná: zaniknúť! Čo bude znamenať, že naša činnosť na ochranu práv žien a detí žijúcich v násilných vzťahoch nebude viac potrebná. Kým sa tak stane, budeme robiť to, čo doteraz, konať lokálne a myslieť globálne aj v tejto téme. Pomáhať ženám a deťom, ktoré nás vyhľadajú a budú o našu pomoc a podporu stáť, dopriať im bezpečné miesto na hľadanie otázok na to, či je ich život v partnerstve v poriadku a či sa s ním nedá niečo urobiť tak, aby domov, ktorý má byť ochranou pred šialenosťou vonkajšieho sveta, bol naozaj tým bezpečným miestom, dopriať deťom zažiť nenásilný spôsob komunikácie, pohody, zažiť čo najviac príjemných chvíľ s príjemnými ľuďmi a dodať ženám odvahu na ťažké rozhodnutia a stáť pri nich pri ich napĺňaní. No a na úrovni národnej prispievať k legislatívnym a byrokratickým zmenám v našej krajine a na úrovni medzinárodnej čerpať inšpiráciu, hľadať partnerky a partnerov pre projekty naplňujúce všetky horeuvedené ciele. Veľmi si vážim a oceňujem každú a každého, kto v MyMamách pôsobil a pôsobí. Najradšej by som uviedla celý zoznam ľudí, keďže to čo sme vybudovali chcelo veľké úsilie mnohých. Aby som na nikoho nezabudla, tu len alibisticky poviem, že im všetkým, tým bývalým, súčasným i budúcim veľmi ďakujem v mene všetkých žien a detí, ktoré prešli či už naším poradenstvom, alebo aj využili možnosť dočasného bývania a komplexných služieb nášho Bezpečného ženského domu.

Má podľa teba Prešov na to byť EHMK?
Ako členka tímu by som asi mala mať jasnú a jednoznačnú odpoveď, ideálne pozitívnu, no nie som si tým celkom istá. Problém nie je v tom, že by sme nemali kvalitných ľudí na tvorbu myšlienok i výkon, ale v tom, že sa projektami a aktivitami smerujúcimi k takémuto veľkému cieľu mali zaoberať aj kompetentní predstavitelia mesta v období, ktoré uplynulo od našej poslednej kandidatúry, a to sa nestalo. Neviem, či bude pre výberovú komisiu dostatočnou zárukou súčasná iniciatíva tímu. Ďalšou otázkou je absorpčná schopnosť nášho mesta v prípade tak veľkého projektu.

Aká je tvoja vízia Prešova v roku 2026?
Chcela by som mesto otvorené a multikultúrne, správajúce sa slušne a s úctou k všetkým svojim občanom, mesto transparentné s jasne nastavenými pravidlami komunikácie a rozhodovania v prospech občanov, mesto rešpektujúce a reflektujúce zmeny, chrániace to cenné, čo tu máme – historické objekty, prírodné zdroje, šikovných ľudí. Proste mesto, kde sa žije dobre a kde sa navzájom máme radi a rešpektujeme aj v rámci našich rozdielností a inakostí.