JANA MIGAŠOVÁ: VIZUÁLNE UMENIE V PREŠOVE POTREBUJE PAVUČINU ĽUDÍ A VZDELÁVANIE VEREJNOSTI

Kultúra, to nie sú len koncerty a divadlá, ale aj výtvarné a vizuálne umenie, ktoré so širokou verejnosťou komunikuje - či už priamo na výstavách, alebo aj vo verejnom priestranstve. Prešov ako kandidát na titul EHMK 2026 rieši aj otázku budúcnosti vizuálneho umenia. Tím odborníkov, ľudí z praxe a nadšencov vedie Jana Migašová, pedagogička Inštitúte estetiky a umeleckej kultúry FF UNIPO.

Aké sú základné problémy, ktoré má Prešov v oblasti vizuálneho umenia?
Súčasné problémy prešovskej vizuálnej kultúry a výtvarného života v meste sa dajú stručne zhrnúť nasledovne: poddimenzované personálne obsadenie kultúrnych inštitúcií, chýbajúce či nevyhovujúce galerijné priestory, neexistujúce ateliéry a co-workingy, minimálny pohyb a pôsobenie mladých, súčasných autorov a kurátorov v meste. Trpíme odlivom mladých ľudí, ktorí aj keď sa do Prešova vrátia, po čase z neho odídu, pretože tu nemajú profesnú ani peňažnú satisfakciu. V Prešove chýba niekto, kto by umelcov vyhľadával, oslovoval - zacyklili sme sa.

Ako si sa dostala k definovaniu týchto problémov?
Vychádzajú zo stretnutí, ktoré sme absolvovali. Najprínosnejšie pre nás bolo stretnutie koncom leta v Greencubatore. Prišlo 25 diskutérov, ktorí otvorene predstavili svoje problémy, vízie riešení a diskutovali.

Kto tvorí pracovný tím vizuálneho a výtvarného umenia?
Pri širších úvodných stretnutiach boli rôzne osobnosti výtvarníckeho sveta, ako Zuzana Kaliňáková, Anna Hausová, Mišo Kačmár, Jano Zelinka, Vlado Seman, Lenka Balážová, Andrea Sivaničová, Silvia Potkányová, Janette Langová, Mária Mulíková, Erik Dráb. Mnohé ďalšie významné osobnosti sme oslovili, no bolo leto a bolo obtiažne nájsť vhodný termín pre všetkých. Pre operatívne stretnutia v užšom tíme, kedy potrebujeme ladiť texty a nápady, sa stretávame „akčná úderka" v zložení Tomáš Timko, Slavo Capek, Tomáš Telepák, Kristína Šebejová a ja, aj keď Kristína sa, bohužiaľ, odsťahovala do Bratislavy a nemôže s nami byť vždy, kedy by sme chceli.

Ako fungujete v súčasnosti?
Momentálne máme každý z tímu pridelené úlohy, ktorým sa venujeme. Ide najmä o projektovú prípravu riešení, ktoré potrebujeme zadefinovať a priblížiť do prvého bidbooku v polovici decembra.

Tak sa poďme pozrieť na riešenia, ktoré v rámci kandidatúry prinášate…
Chceme vytvoriť živú platformu, pavučinu ľudí, ktorá sa o seba dokáže starať. Napríklad aby perspektívny umelec dostával reflexiu a kritiku na svoju prácu. Veľmi dôležitá je aj potreba vzdelávania verejnosti, ktorému pomôže platforma, ktorá sa pýta, diskutuje. Napríklad, musíme sa učiť, ako sa správať v galérii. Sme navyknutí mechanicky sa dívať na obrazy zaradom, ako káže smer prehliadky. Treba sa naučiť zastaviť sa a nechať na seba dielo prehovoriť. S pomocou kvalitného galerijného pedagóga sa z obyčajnej „prechádzky" galériou môže stať naozaj zážitok. O potrebe vzdelávania verejnosti hovorí aj sochár Michal Kačmár, ktorý je tiež organizátorom sochárskeho sympózia Práci česť. Vzniknuté sochy umiestňuje do verejných priestranstiev a častokrát zistí, že ľudia nevedia, ako sa k umeniu správať a sochy poškodzujú.

Takže máme vznik platformy a vzdelávanie, čo ďalej?
So vznikom platformy súvisia aj konkrétne miesta - vnútorné priestory. Prešovu chýbajú obyčajné galerijné priestory, kde by vedeli vystavovať aj začínajúci umelci - tzv. white cubes. Prešov potrebuje malý skromný výstavný priestor, jednoduchý s bielymi stenami a situovaný tak, aby doň ľudia vedeli prísť. V našich rozhovoroch stále pravidelne zaznie nevyhnutná potreba výstavby či sprístupnenia ateliérov a co-workingov, kde by sa konečne mohli pestovať participatívne projekty a nevyhnutné diskusie. Niečo na štýl Tabačky či Cvernovky. Rovnako silnou výzvou je kompletná revitalizácia centrálnych krajských inštitúcií ako je múzeum a galéria.

A riešenia vo verejných priestranstvách, v exteriéri?
Táto oblasť si vyžaduje otvorenú diskusiu pamiatkarov, architektov, dizajnérov, inžinierov aj už existujúcich aktivistov. Ako príklad slúžia iniciatívy Ta Take Town a Reč mesta, ktoré podnecujú identitu mesta a otvárajú kritiku problémových miest. Čo sa týka verejného priestranstva, otvorili sme otázku riešenia zastávok - aby boli aj vizuálne pekné a mali aj funkčný presah, teda skryli ľudí pred škaredým počasím. S verejným priestranstvom sa spája aj vizuálny smog, kde je potrebné, najmä v mestskej pamiatkovej rezervácii, dávať ešte väčší apel na budovy a to, čo sa s nimi robí. Cítime, že mesto potrebuje výmenu generácií, pri ktorej by mal prioritne rozhodovať odborník, nie politik.

Je v Prešove dostatok talentovaných ľudí na tieto riešenia?
Ja si myslím, že áno, nápadov je mnoho. A keby sme aj na niečo nevedeli prísť, pomôcť by nám vedelo ďalšie z riešení, ktorými chceme rozprúdiť vizuálne umenie v Prešove - rezidencie umelcov. Je potrebné našu platformu prepájať s umelcami z iných miest či krajín, vymieňať si názory, idey, kreovať spoločné projekty. To je ďalší impulz pre kreativitu aj verejnú diskusiu.

Čo je základom pre vaše riešenia?
Najpodstatnejší element riešení je komunikácia a najdôležitejším krokom k efektívnej a živej komunikácii je vzdelanie. Preto apelujeme na nastavenie workshopov, prednášok, seminárov, odovzdávania know-how. Došlo by tým k profesionalizácii a personálnemu vybaveniu v oblastiach kurátorstva, múzejníctva, architektúry, dizajnu, vlastných lokálnych dejín, mediátorstva, marketingu... Potrebu komunikácie vidíme aj medzi inštitúciami miest PSK, navrhujeme vytvorenie online platformy pre informovanie verejnosti, čosi ako inteligentný sprievodca po vizuálno-kultúrnych spotoch mesta, cítime potrebu vlastného média z oblasti vizuálneho a výtvarného umenia.

Čo pre teba znamená súčasné umenie?
Súčasné umenie môže byť pritom pre mnohých ľudí nepochopiteľné. Niektoré diela sú na to, aby ľudí fackovali, aby prinášali nepríjemné pocity. Avšak súčasné umenie je ako mech plný múch - tvoria ho aj multimediálne inštalácie, performatívne happeningy, ktoré sa udejú len raz. Často je súčasné umenie angažované - ostro kritizuje spoločnosť a jej pomery, preto môže byť user non-friendly. Súčasné umenie by sa však nemalo podávať s návodom, každý by si ho mal interpretovať podľa seba, je to hádanka, pri ktorej má človek použiť mozog. Ale opäť sme naspäť pri tom, že na to, aby človek lúštil hádanku, potrebuje priestor na kladenie otázok, otváranie tém - platformu. Rovnako nám súčasné umenie prináša úplne nový pohľad aj na staré známe veci. Umelecký počin má ten dar, že sa vie prepájať s inými oblasťami, reagovať na aktuálne témy, vyžívať humor, satiru.

Akú máš víziu Prešova v roku 2026?
Prešov v roku 2026 vidím ako mesto, ktoré upustí od starého konceptu vnímania umeleckého diela z diaľky, ako vizuálny vnem, smerom k súčasnému konceptu umeleckého diela, ktoré je dotykové - človeka sa dotkne emočne, ale niekedy aj hapticky. Je skrátka sociálny fenomén. Pekným príkladom sú dávne monumentálne socialisticko-realistické portrétne sochy politikov - monumentálne diela zosobňujúce človeka, ktorú je nedosiahnuteľný. Už v tých časoch naši undergroundoví umelci robili malé haptické sochy v opozite voči monumentálnym “modlám”. Pretože socha nesmie byť nedosiahnuteľná, človeka “chytí”, až keď sa ho “dotkne”.