Tomáš Burger: EHMK je o tom, ako by malo naše mesto vyzerať v roku 2026 a nie ako vyzerá dnes

Budúcnosť kultúry v Prešove sa okrem jej rôznych foriem a širokého spektra podujatí spája aj s oblasťami, ktoré na prvý pohľad s kultúrou nesúvisia. Sú však faktormi ovplyvňujúcimi celkovú kvalitu života v meste, a teda aj toho kultúrneho. O infraštruktúre v meste a jej vízii sme sa zhovárali s Tomášom Burgerom, dopravným aktivistom.

Ako si sa stal súčasťou EHMK?
Úplne prirodzene. Kultúru mám veľmi rád. Dáva nášmu každodennému pracovnému životu šírku, ale aj hĺbku, skrátka zmysel. V našej rodine bola stále prítomná, otec už ako študent minul všetky peniaze na podpultovú zahraničnú platňu, ktorú som potom ako dieťa doma počúval. Strýko ma zase brával na koncerty a som s údivom sledoval nielen dianie na pódiu, ale aj „to” okolo. V hľadisku som ostával sedieť dlho po koncerte a pozoroval, ako sa na pódium vyhrnie množstvo technikov, osvetľovačov, zvukárov, ktorí zdanlivo chaoticky pobehujú sem a tam a pripomínajú mravenisko. V skutočnosti je to však efektívne zorganizovaná logistika. Na výške som neskôr s kolegom založil zvukársku firmu, zabezpečovali sme techniku pre klubové koncerty. Kolegovi firma funguje doteraz, zvučí špičku slovenskej hudobnej scény. Ja som začal spolupracovať s hudobnými kapelami, pre ktoré spomínanú logistiku pripravujem a následne sa o nich počas koncertu starám priamo na pódiu. Pred niekoľkými rokmi som sa úplne nečakane nakrátko zamestnal na mestskom úrade, kde som mal pre zmenu možnosť spoznať, ako funguje nielen samospráva, ale aj ostatné verejné inštitúcie v našom meste, takže logistika vo „veľkom”. A keďže projekt EHMK je tiež o spolupráci kultúrnej verejnosti s úradmi, mal som pocit, že môžem byť pri tomto projekte nápomocný, ako „spojivo“ týchto dvoch svetov.

Čomu sa venuješ v rámci tímu EHMK?
Okrem komunikačného trojuholníka úrady – kultúrna obec – projektový tím sa dlhodobo venujem téme dopravy. Počas môjho krátkeho pôsobenia v úradnej sfére som totiž zistil, že byrokraciou zahltení pracovníci zväčša nemajú dostatok času na riešenie menších problémov, na ktoré však občania dennodenne doplácajú. Často ide o drobné zmeny, ktoré nepotrebujú veľké investície či stavebné povolenia, ako napríklad zmena nastavenia semaforov, zmena dopravného značenia, jednosmerky či predĺženie odbočovacích pruhov. Preto som na sociálnej sieti založil stránku Dopravné návrhy PO, kde sa snažím takéto návrhy prinášať a vzápätí ich predostrierať úradom. Za takmer 5 rokov sa podarilo vytvoriť komunitu aktívnych Prešovčanov, ktorí začali prinášať vlastné dopravné návrhy aj sami, často obohatené o pozitívne skúsenosti zo zahraničia, prípadne o skúsenosti z vlastných vnútroblokov, ale i širšieho okolia. Týmto sa postupne darí odstraňovať aj bariéru medzi občanom a projektantmi, ktorí nemajú čas vnútrobloky navštíviť a pýtať sa domácich na ich potreby. Najviac ma však teší skutočnosť, že úrady tieto návrhy často vnímajú ako konštruktívne a nezaoberajú sa nimi len formálne. Množstvo nápadov sa už podarilo aj úspešne zrealizovať.

Ako doprava súvisí s titulom EHMK?
Téma dopravy v užšom slova zmysle, respektíve infraštruktúry v jej širšom význame, je pre kultúrne podujatia dôležitá. Bez jej správneho fungovania by sa chod spomínaného mraveniska zastavil. Pri väčších podujatiach by meškala stavba pódií, zázemia, dodávky materiálov, posúvali by sa časy vystúpení, čo by sa priamo odzrkadlilo na pohode návštevníkov, ktorí si sem prišli oddýchnuť. Pri podujatiach so zahraničnou účasťou, čo je aj súčasť projektu EHMK, je treba myslieť na spojenie s letiskami, na dopravnú navigáciu, komunikáciu so železničnými spoločnosťami a autobusovými dopravcami, ale aj na vhodné parkovanie, ubytovanie a sprievodný program pre návštevníkov/turistov. Teda všetko to, v čom má Prešov značné nedostatky.

Kto tvorí tím infraštruktúry?
Infraštruktúra, prípadne doprava nemá vlastnú pracovnú skupinu, ale je nepriamou súčasťou každej pracovnej skupiny. Mojou úlohou je s jednotlivými pracovnými skupinami komunikovať ohľadne ich logistických a infraštruktúrnych požiadaviek. Asi najužšia spolupráca je s „urbanistami”, ktorých tvorí predovšetkým partia okolo neziskovky Urbanika – Laco Šándor a Rudo Kozlai, v tom čase rezident Berlína. Na jednej strane je táto vzdialenosť hendikepom, no súčasné technológie už bez problémov umožňujú spojenie cez telemost. Na strane druhej je veľkým benefitom pracovať s ľuďmi, ktorí majú osobné skúsenosti zo života v zahraničí, keďže v téme urbanizmu a dopravnej infraštruktúry ponúkajú západoeurópske štáty vyspelé dopravno-urbanistické riešenia. Veď kto by nepoznal bezproblémovo fungujúce nemecké či francúzske diaľnice, cesty alebo rýchlovlaky?

Oblasť dopravy je v Prešove dlhodobým problémom. Čo sú podľa teba najväčšie kamene úrazu?
V prvom rade mal Prešov počas svojho rozvoja v 70. a 80. rokoch minulého storočia skrátka smolu. Síce sa tu postavili veľké sídliská, no na rozdiel od Košíc či iných krajských miest bez patričnej dopravnej infraštruktúry. V meste nám chýbajú mimoúrovňové križovatky, ktoré sú, žiaľ, suplované semaformi. Tie navyše nie sú skoordinované, takže vodiči stoja v tzv. červenej vlne. Dlhé roky nám chýbali nosné štvorprúdovky, veď 3 kilometre nábrežnej komunikácie sa pre prieťahy stavali takmer 20 rokov. No a samozrejme, obchvaty mesta, čo je však problém viacerých miest na Slovensku. Tento rok sa konečne dokončí jeho prvá časť – tzv. západo-južný obchvat D1, v roku 2023 prvá časť severného obchvatu R4 a okolo roku 2026/27 snáď aj jeho druhá časť. Okrem ciest je však potrebné rozvíjať aj železničnú infraštruktúru, ktorá by Prešovu mohla výrazne pomôcť. Už pred zhruba desiatimi rokmi bola mestom načrtnutá vízia zriadenia niekoľkých mestských zastávok, na ktorých by vlaky zastavovali aj v rámci mesta. Táto vízia, pripomínajúca metro, sa však stala terčom posmechu, keďže ambiciózne počítala so zapustením pod zem. Dnes je povrchové riešenie oficiálnym rozvojovým plánom mesta, ktoré akceptovali aj orgány Európskej únie. Ďalším veľkým problémom Prešova, s ktorým zápasia všetky mestá východného bloku, je parkovanie. Vozidlá parkujúce na sídliskách potrebujeme, pretože tam bývame. Do veľkej miery nám však život na sídliskách doslova ubíjajú, keďže vozidlá zaberajú verejné priestranstvá, stoja na chodníkoch, zeleni či dokonca na detských ihriskách. Tým sa priamo úmerne znižuje aj priestor pre kultúru. Mesto sa preto púšťa do veľmi nepopulárneho, no prepotrebného riešenia v podobe tzv. rezidenčného parkovania, ktoré môže tento problém zlepšiť.

Realizáciu akých dopravných riešení považuješ za dôležité v rámci kandidatúry na EHMK?
Prešov sa potrebuje nevyhnutne napojiť na slovenské, ale aj medzinárodné koridory. Už o pár mesiacov sa (s výnimkou obchvatu Košíc) dostaneme cez Maďarsko súvislou diaľnicou na európsku diaľničnú sieť. No istý čas ešte potrvá dokončiť tú slovenskú. Západnú smerom na Žilinu, severnú na Poľsko (tzv. Via Carpathia), ako aj východnú na ukrajinskú štátnu hranicu. Je dôležité tiež zlepšiť nevyužitý potenciál železničnej dopravy konkrétnymi krokmi. V prvom rade zriadiť priame spojenie do Bratislavy a zlepšiť kvalitu prestupného uzla v Kysaku. Takisto zlepšiť takt, rýchlosť a kvalitu vlakových súprav na regionálnych tratiach (Košice, Lipany, Bardejov, Humenné) tak, aby mal cestujúci istotu, že na vlak nebude musieť čakať niekoľko hodín, pôjde načas a interiér bude moderný a bezpečný. Rovnako je nesmierne dôležité zlepšiť napojenie medzinárodného letiska v Košiciach na okolitú dopravnú infraštruktúru, nakoľko v súčasnosti sa z Prešova na letisko inak ako vlastným autom či taxíkom dostať nedá.

Riešite nejako aj obmedzenie automobilov v centre mesta?
Áno, aj keď je to veľmi nepopulárne riešenie. Motorizácia na Slovensku stále rastie, autá sa stali dostupné pre väčšinu populácie, čím sa nám prirodzene zaplnili cesty, parkoviská, ako aj vnútrobloky a verejné priestranstvá. Mestá sa však nafúknuť nedajú. Preto je dôležité hľadať riešenia, ako uvoľniť cestné komunikácie pre tých, ktorí ich skutočne potrebujú. Poštový kuriér, živnostník – inštalatér s náradím, rodič rozvážajúci deti do školy, prípadne hendikepovaný občan so zníženou schopnosťou pohybu nemá inú možnosť, len využiť auto. Naopak, študent prichádzajúci na univerzitu alebo strednú školu môže použiť mestskú a prímestskú dopravu, prípadne zdieľať vozidlo s viacerými spolužiakmi. To sa však teraz nedeje a vodiči často prichádzajú v autách po jednom, maximálne dvoch. Problémom je takisto situácia, keď sa v rodine nachádzajú 3 – 4 vozidlá, pričom si rodina vybrala pre svoj život miesto na sídlisku, kde však podmienky pre takéto parkovanie neexistujú. A povedzme si pravdu, ani existovať nebudú, keďže parkoviská už nie je kde stavať. Tu však už narážame na potrebu zmeny mentality a myslenia, keďže bezplatné parkovanie vo verejnom priestranstve väčšina z nás považuje za občianske právo.

Venujete sa aj otázke zelenej dopravy?
Určite, zelená doprava je nevyhnutná budúcnosť, keďže klimatické zmeny sa týkajú nás všetkých. V novom programovom období, z ktorého bude možné čerpať zdroje na dopravnú infraštruktúru, sa už investície na budovanie parkovísk či rozširovanie ciest pravdepodobne dať získať nebudú. Naopak, Únia poskytuje značné prostriedky na zelenú infraštruktúru, tzv. Green Deal. K nej patrí ekologická doprava vo forme trolejbusov či elektrobusov, budovanie cyklistických trás a chodníčkov, ale aj doplnkovej infraštruktúry. Práve cyklistická infraštruktúra patrí v Prešove stále k tým najviac rozvinutým dopravným oblastiam dokonca v rámci celého Slovenska a neustále svoje parametre vylepšuje. Málokto si to uvedomuje, no cyklistika je pre Prešov úplne prirodzená, keďže rozloha, výškové parametre, ale aj poloha jednotlivých mestských častí doslova predurčuje obyvateľov na presun bicyklami. Zo sídlisk trvá presun do centra mesta 10, z odľahlejších častí do 15 až 20 minút, čo je neraz rýchlejšie ako presun automobilom. A samozrejme, odpadá problém s parkovaním. Pri pokračujúcich klimatických zmenách možno bicyklom pohodlne jazdiť od apríla do novembra, čo sú ¾ z kalendárneho roka.

Má podľa teba Prešov na to byť EHMK?
Vyhrať môže samozrejme každý, začína sa od nuly. Množstvo ľudí sa ale pýta, ako môže byť Prešov hlavným mestom kultúry, keď sa väčšine zdá, že tu „zdochol pes”. Projekt EHMK je o tom, ako by malo naše mesto vyzerať v roku 2026 a nie ako vyzerá dnes. Dôležité je, že užšiemu projektovému tímu sa podarilo dať dokopy skvelú partiu odborníkov, ktorí v kultúre dlhé roky úspešne pôsobia. Často pôsobia mimo Prešova, keďže tu vhodné podmienky nemajú. Prešov je dlhodobo známy ako mekka hudobníkov, divadelníkov, moderátorov, režisérov, hercov, výtvarníkov, technikov a ďalšieho množstva profesií kultúrno-kreatívneho priemyslu, avšak bez potrebnej infraštruktúrnej podpory. A práve jej dobudovanie si kladie za cieľ projekt EHMK.

Aká je tvoja vízia Prešova v roku 2026?
Mesto, ktoré žije. Mesto, kde na seba ľudia nevytrubujú v zápchach, ale sú v uliciach, a to nielen v centre mesta, ale aj na sídliskách. Mesto, v ktorom prebieha živá diskusia o jeho problémoch a možných riešeniach, kde sa občania aktívne zapájajú do jeho života a úrady im v tom aktívne pomáhajú.